V každej dedine sa nájdu výnimoční ľudia, ktorí okrem toho, že žijú všedným, obyčajným životom majú svoje pracovné povinnosti, svoju rodinu, deti i vnúčatá, napriek tomu si nájdu čas na svoje koníčky – záľuby. Keď táto záľuba prerastie už do takých rozmerov, že sú poslednými mohykánmi v svojom odbore a sú pokračovateľmi a nositeľmi miestnej tradície a svojím spôsobom reprezentujú našu obec, kultúru a zvyklosti. V tomto sú oni výnimoční a líšia sa od ostatných. Takýchto ľudí si treba vážiť.
Jednou takou vzácnou osobou je pani Gabriela Lisyová, ktorá sa venuje šitiu od mladosti. Šila však bežné šaty pre deti, seba a blízku rodinu. Po založení Klubu dôchodcov sme potrebovali "oprášiť" podhoranské kroje a čo to na nich opraviť, prešiť či ušiť aj celkom nové. Keď raz jedno skúsila a vydarilo sa, s chuťou a elánom sa pustila do ďalšieho reparovania a šitia. Hlavne čepcov ku našim krojom sme mali málo, bolo ich treba dorobiť, sú prekrásne, ale aj náročné pre zhotovenie. Vyšívanie kvetov z drobných goráliek a flitríkov dá skutočne zabrať a treba k tomu veľkú zručnosť a trpezlivosť. Spod jej rúk vyšli naozaj prekrásne diela. Tak pani Gabika vystrojila súbor PODHORANKU, že naše kroje obdivujú všade, kam prídeme a to už máme niektoré aj po dvoje. Chýr o tom, aká je šikovná sa veľmi rýchlo rozniesol po okolí a pošila aj kroje pre susedov, ba aj za hranice až do Maďarska. Žiadna práca jej v tomto smere nie je ťažká a toľko s tým pracuje, pokiaľ to nie je presne tak ako to má byť. Ľudí, ktorí dokážu opraviť, upraviť či ušiť nový ľudový odev je málo, pani Lisyová je v tom naozaj odborníčka. (zdroj: Prezentujeme regionálne produkty)
Druhou takou vzácnou osobou je pani Jolana Plutová. Naša ,,Jolinény´´ sa špecializuje na výrobu liturgických odevov, ornátov, štól... je už dlhodobou dvornou dodávateľkou spomínaných výrobkov pre nitriansky biskupský úrad ako i pre farnosti v okolí a aj pre našu farnosť. Vo svojej malej krajčírskej dielni dlho do noci pracuje a ráno zavčasu vstáva, aby objednaný výrobok dodala načas a k všeobecnej spokojnosti zákazníka. Pritom musím pripomenúť, že nie je už najmladšia, ťahá jej na 8. krížik. Usilovnosti a aktivite hlavne pri prácach v okolí nášho kostola a ako i v upratovaní predčí aj omnoho mladšie kolegyne. Samozrejme sa nájdu aj iní význační a výnimoční ľudia v inom odbore, ale o tých až nabudúce. Je morálnou povinnosťou všetkých nás a hlavne predstaviteľov obce, konkrétne starostku a poslancov, týchto vzácnych a výnimočných ľudí podchytiť, zastrešiť pod nejakú organizáciu a vo všetkom ich podporiť. Lebo po nich ostanú veci a predmety, ktoré vyhotovili a ich šikovné ruky nič a nikto nenahradí. Lebo ako ja hovorím, že kto si neváži minulosť, nezaslúži si ani prítomnosť a nebude mať ani budúcnosť.
Tak isto si treba vážiť každého, kto prispeje prácou, materiálom, alebo finančne na skrášlenie a zviditeľnenie našej obce. Rozhodne odcudzujem akýkoľvek spôsob zneváženia a dehonestácie, intrigy, ohováranie výsledkov práce ľudí, ktorí pre svoju obec niečo pekného vytvorili a chcú v tom pokračovať. Našťastie týchto kuvikov je málo. Väčšina obyvateľov, čo triezvo a súdne rozmýšľajú, si utvorilo vlastný názor, že to, čo sa už urobilo, je dobrá vec. I keď nie všetci sa zapojili do prác, aspoň nekritizujú, ako tí, čo ani krížom slamy nepreložili.
Prečo toto všetko píšem? Lebo sa pomaly napĺňa, čo som nedávno povedal, že postupne všetky organizácie, ktoré ako tak existujú sa pomaly rozpadnú. Uvediem konkrétne prípady. Majú aj spoločného menovateľa: intrigy, ohováranie, závisť, alebo neschopnosť organizovať a budovať niečo podobné.
Podhoranský futbalový klub dospelých – už zanikol.
Old boys Mechenice po dlhých úspešných rokoch - už zanikol.
Poľovnícke združenie Žibrica – už sa rozpadlo.
Spolok vinohradníkov a priateľov dobrého vína – Podhorany – Mechenice – už je fakticky v rozpade.
Klub dôchodcov reprezentuje spevácka skupina PODHORANKA a chvála bohu ešte funguje. Ale dokedy?
Teraz použijem nesmrteľnú vetu, čo povedal J. Kodet vo filme Pelíšky - ,,Bolševikovi dávam rok, maximálne dva´´. (Teraz nemám na mysli dôchodkyne ako bolševikov). Ja to upravím. ,,Dôchodkyniam dávam mesiac maximálne koniec roka´´. A zaniknú. A potom sa pýtam, čo bude v tejto dedine? Kto si za to zodpovie? Nebude ich trápiť svedomie? Keď nejaké vôbec majú? Preto ich slušne a pekne prosím, nech prestanú tieto invektívy a bol by som rád, keby sa tiež zapojili medzi nás a spoločnými silami ešte viac dokážeme spraviť pre rozvoj a skrášlenie našej obce. Veď tu sme sa narodili, tu žijeme a keď dohorí naša životná sviečka, tu chceme aj v rodnej zemi odpočívať. Potom môžeme povedať, že nežili sme márne a to všetko ostane po nás, pre naše deti a budúce generácie.
Zoltán Fülöp
