Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne

   K najstarším zvykom v zimnom období na dedinách neodmysliteľne patrila domáca zabíjačka. Bola to veľká, až slávnostná udalosť pre celú rodinu, priateľov a známych. Celodenná robota vyvrcholila jednou dobrou večerou.
   Mení sa doba, menia sa aj ľudia a menia sa aj zvyky. Dnes už málokto na dedine chová prasa a robí zabíjačku. Pri slove „zabíjačka“ všetkým gurmánom sa zbehnú sliny v ústach a hneď sa pýtajú: kedy a kde? Voľakedy v každej domácnosti na dedine sa konala, len možno v tých najchudobnejších nie. Teraz stačia prsty na jednej ruke na zrátanie, kde sa ešte zabíja a v celej dedine už nie. Pripomína mi to M. Lasicu, ktorý povedal niečo podobné, že voľakedy v každom dvore bol kôň a len bohatí mali auto, teraz každý má auto a len bohatí majú koňa. V 50- tých rokoch minulého storočia za komunistov  bez povolenia sa nedalo zabíjať a ten, kto ho dostal musel odovzdať  „krupón,, (surová koža z chrbta prasaťa). Bez povolenia to bola ,, čierna zabíjačka,,. Bol zato vysoký trest. Takáto zabíjačka sa robila potajomky v maštali, aby prasa nekvičalo, tak mu okolo krku omotali reťaz a uškrtili ho a potom zapichli.
   Zabíjačky sa konali hlavne v zime a na fašiangy .Rodina sa vždy dohodla  dopredu medzi sebou, kedy a kto bude zabíjať. To preto, lebo si  potrebovali  pritom vypomáhať a v druhom rade vždy bola ochutnávka od iných. Voľakedy v ten deň ani deti nešli do školy. Keď nadišiel deň,, D,, ktorý sa začal veľmi skoro, ešte za tmy a ešte  ani nezačalo svitať, už na bráne búchal  švagor, kmotor alebo mäsiar, ktorého zavolali, lebo vlastné zviera gazda nerád zabíjal.

   V kuchyni si dali štamperlík domáceho , pripili si na úspešnú zabíjačku a vybrali sa smerom k chlievu, kde už na svoj osud čakalo to úbohé nič netušiace zviera. Najprv museli prasa zvaliť a pritlačiť, aby nekopalo až potom mäsiar rutinným pichom noža ukončil život zvieraťa. Niekto musel pridržať nádobu na zachytenie krvi, kde už bola nasypaná soľ, ktorá sa musela rýchlo miešať, aby sa krv nezrazila. Ako malý chlapec  som sa tohto drastického činu nezúčastňoval a zapchával som si uši, aby som nepočul kvičanie úbohého zvieraťa. Odvážil som sa ísť von až vtedy, keď som videl, že už je prasa vonku na dvore obložené slamou, ktorú práve zapálili. Pre mňa to bol obrovský zážitok, ktorý ešte umocňoval biely vŕzgajúci sneh pod nohami a ranné modrasté brieždenie. S opaľovaním súviseli aj príbehy o tom, ako zapichnuté prasa zrazu ožilo a rozbehlo sa po dedine, alebo iný, že s  horiacou slamou na chrbte nešťastné zviera vbehlo do kozla so slamou, ktorý zhorel aj s prasaťom. Tieto príbehy majú určite súvislosť, ale z dediny na dedinu sa prifarbovali a nikto nevedel, odkiaľ pochádzajú.
   Po opálení slamou sa prasa zbavilo srsti a nechtov na nohách a začalo sa umývanie a škriabanie opálenej kože. Nesmiem zabudnúť na prvú delikatesu  niektorých a tým bolo opečené ucho prasaťa. Pri tejto práci dobre padol hrnček vareného vína,  ktorým sa aj skrehnuté prsty od zimy zohriali. Potom nasledovalo rozoberanie  na časti, kde už  asistoval aj gazda a on hovoril, ktorý kus mäsa ako rozdeliť a použiť. Prasa sa položilo na umyté dvere od šopy, potom mäsiar oddelil hlavu  a po očistení išlo do kotla na varenie. Bol to základ na hurky, ale predtým sa vybral  mozoček, ktorý sa upražil s cibuľou a vajíčkami  a bol ďalšou výbornou  pochúťkou na chlebe.


   Oddelili sa šunky a vnútornosti ako pľúca, srdce, pečeň, ľadviny a tie sa dali do kotla na varenie. Vybrali sa črevá a žalúdok, ktoré väčšinou ženy museli vyumývať a niekoľkokrát  povyvracať a ,,ošlamovať,, potom boli pripravené na ďalšie využitie. Pásy nakrájanej  slaniny so šunkami  dali do dreveného koryta , osolili a po  niekoľkých týždňoch pácovania v slanej vode sa potom vyúdili. Najlepšie na údenie bolo drevo zo slivky, marhúľ,  čerešní a keď nebolo, dobrý bol aj buk. Gazda sa potom celý rok pýšil, tým akú mal hrubú slaninu, ktorá musela byť hrubá na šírku dlane.
   Z niektorých častí mäsa sa odstránila koža a dala sa variť taktiež do kotla. Zvyšná časť slaniny sa nakrájala na kocky a dala sa vytopiť na masť a  oškvarky. Do očisteného žalúdka sa plnila tlačenková zmes z uvareného jazyka, srdca, kúskov mäsa a kože, pridaním korenia a cesnaku, ktoré sa potom dalo do chladu a zaťažilo sa závažím. Po uvarení sa z kotla vybralo  všetko. Mäso sa vykostilo, pomlelo, pridala sa varená ryža, pomletá upečená cibuľa, čierne korenie, majoránka a dôkladne sa premiešalo. Táto zmes sa potom plnila do hrubých čriev prasaťa. Krvavničky sa robili z jačmenných krúpov a z upečenej krvi a vznikla tzv. žobrácka kaša. Dobre napaprikovaný podbradok s cesnakom patril tiež k pochúťkam. Ale čo by to bolo za zabíjačku, keby sa nerobili klobásy. Tie sa plnili do tenkých čriev zmesou mletého surového mäsa z odrezkov pri spracovaní mäsa, pridaním čierneho korenia, rasce, cesnaku a mletej červenej papriky. Paprika sa začala používať len v 18. storočí, predtým ju nepoznali. Nahrádzali ju rozličným iným korením. Pre zaujímavosť, viete si predstaviť klobásy, guláš a paprikáš bez červenej papriky?                                                                                           

Keď sa blížil večer, tešil som sa na roznášanie výslužky po susedoch a známych, lebo vždy som dostal päť a niekedy aj desať korún.
   Vyvrcholením celodennej roboty bola zabíjačková večera. Najprv sa podávala ovarová polievka s nadrobeným  chlebom, potom zabíjačková kapustnica a nasledovalo pečené mäso na spôsob perkeltu, ktorý mal pravú nefalšovanú chuť, lebo bol z čerstvého mäsa. Nakoniec prišli na rad hurky a pečená klobása. Toto všetko sa  zapíjalo dobrým vínom. K stúpajúcej nálade dopomohla aj harmonika, alebo husle.  Ako prvý zanôtil gazda a potom sa k nemu postupne všetci pridali. Veru, takto to bývavalo  voľakedy. A to ešte som vynechal množstvo detailov a drobností, aby sa čitateľ dočítal všetko okolo domácej zabíjačky. Zabíjačka sa končila oslavou. Ale bolo treba dávať pozor na časté prípitky, aby sme nimi nepredĺžili robotu. Bolo treba ochutnávať s mierou, lebo dobrá nálada nie je o tom, ale o príjemnej spoločnosti. Na záver si dali ,,kapúrkovú,, a zúčastnených okrem alkoholu hrial pocit z dobre vykonanej práce a pokoj na duši, že na Vianoce, ale aj počas roka neostane stôl prázdny.
  

Jednoducho zhrnuté a podčiarknuté. Zabiť zviera a zužitkovať každý kúsok z neho a znovu do vlastných vnútorností naplniť a zjesť je diabolský výmysel, hodný len človeka. Uznáte to?  

                                

Vinohradník a slobodný občan z Podhorian Mecheníc.
                                        
Zoltán Fülöp