Čo ste vy, boli sme aj my, čo sme my, budete aj vy
Fascinuje ma tento nadpis, s ktorým som sa stretol prvý raz niekedy dávno v Brne na Špílberku v Kapucínskej hrobke. Neskoršie som takýto nadpis čítal aj u nás na Slovensku nad vchodom do niektorých cintorínov. Život a smrť sú len dve strany mince, ktorý nerozlučne patria k sebe. Deti sa rodia, vyrastajú a stávajú sa z nich dospelí. Prežívajú svoje dni, chvíle, starosti aj radosti. Keď príde jeseň ich života, prenechávajú svet taktiež svojim deťom a tí potom idú cestou svojich rodičov, ktorú im oni predtým pripravili. Toto je kolobeh života.
Ja ako človek, ktorý miluje históriu, veľmi rád mám prechádzky po starých cintorínoch. Dýcha to tam dobou a pôsobia svojím pokojom. Keď mám čas a idem okolo Mestského cintorína v Nitre, hlavne v lete sa tam zastavím, kde v tieni košatých stromov spia svoj večný spánok tí, ktorí už nie sú medzi nami. Obdivujem hlavne tie staršie pomníky, náhrobky a hrobky, čítam mená ľudí, ktorí sú tam pochovaní, pozerám s údivom na zručnosť kamenárskych majstrov a úžasnú šikovnosť kováčskych majstrov na železných krížoch, na ktorých sa podpísal už zub času. Pôsobia tak tajomne a záhadne. Ukrývajú v sebe osud človeka, alebo čiastočný rodokmeň celej rodiny. V duchu si predstavujem, ako asi mohli vyzerať, ako žili, čo v živote dokázali.
Pre spoznávanie minulosti je viacero spôsobov. Týka sa to aj histórie štátu, regiónu a zo života ľudí cintoríny veľa prezrádzajú nielen o minulosti, ale aj nastavujú zrkadlo pre prítomnosť.
Prečo to všetko píšem? Lebo bez minulosti nie je prítomnosť a bez prítomnosti nie je budúcnosť. Vizitkou každej obce je aj to, ako sa stará o verejné budovy, cesty, chodníky a verejné priestranstvá. Samozrejme sem patria aj cintoríny.
V Podhoranoch v časti Mechenice, ich máme dva. Jeden, ten starší, dlho pôsobil chátrajúcim oplotením ako nedôstojné miesto posledného odpočinku našich predkov. Požiadavky občanov na obnovu dlho od kompetentných neboli vypočuté. Vždy to ostalo pri sľuboch, ako aj pre nedostatok financií. Na šťastie ešte existujú v našej obci ľudia, pre ktorých osud cintorína a vývoj obce nie je ľahostajný. Spolu so spolkom vinohradníkov zohnali sponzorov, ktorí zabezpečili financie a materiál na obnovu oplotenia ako aj postavenie malej zvonice pri dome smútku. Na prácach sa zúčastnili hlavne členovia spolku a prevažne staršia generácia seniorov – dôchodcov. Staré oplotenie sa vymenilo za nové, natreli sa stĺpy, opravila sa brána a vstup do cintorína. Jeden problém sa vyriešil. Ale je tu aj druhý cintorín, ktorý ma podobne hrdzavé a roztrhané pletivo. Prišli podobné problémy. Znova sľuby. Nie sú peniaze. Však to už poznáme. Ostalo nám len čakať. Ľady sa pohli po posledných voľbách do obecného zastupiteľstva. Vo voľbách uspeli noví ľudia, ktorí priniesli aj nový vietor do plachiet našej obce. Je to v prvom rade ich zásluha, že bol vyčlenený určitý finančný balík peňazí, ktorý pokryl náklady na kúpu pletiva, ako aj materiál na dlažbu chodníka, zrealizovaný súkromnou firmou. Ostatné práce ako odpratanie starého pletiva, vytrhanie stĺpov, vypílenie stromov a kríkov sa muselo urobiť brigádnicky. Tieto brigády organizovali poslanci 4ky za pomoci, ako vždy, členov vinohradníckeho spolku. Práce prebiehali o preteky s časom a počasím. Robilo sa hlavne v sobotu a v nedeľu a keď bolo treba aj za pomoci osvetlenia, aby sa čo najviac stihlo. Situácia je taká, že sú osadené a zabetónované všetky stlpy osadené brány ako aj podhrabové betónové dosky medzi stlpmi. Bohužiaľ, viac sa spraviť pre počasie nedalo. Pokračovať budeme až na jar. Doteraz som sa zúčastnil všetkých prác ohľadom oplotenia cintorína, nehovoriac o predchádzajúcich iných ako budovanie, opravy a skrášľovanie našej obce, hlavne zo strany spolku vinohradníkov. Venujem tomu nesmierne množstvo času, energie, ako aj financie a vypomáham rôznou technikou, keď treba. Zaráža ma jedna vec. Väčšinou sú stále tí istí ľudia a hlavne starší, ktorí sa zúčastňujú na týchto akciách. Česť výnimkám aj niektorí mladí. Teraz sa pýtam. Kde sú druhí? Ich sa to netýka. Veď každý máme tam svojho blízkeho pochovaného z rodiny, starých rodičov otca, mamu, známych. Koniec koncov tam všetci skončíme. Ale niektorí sa v prvom rade starajú o seba. O svoj majetok, dom, záhradu ktorý zveĺaďujú a skrášlujú. Čo je mimo svojho pozemku, to ich už nezaujíma. Až potom, keď im vystane čas, možno vtedy prídu, ale najprv svoje. Nech sa starajú druhí, alebo obec, starostka, poslanci, veď načo sme ich zvolili. Myslíte, že poslanci 4-ky majú čarovnú palicu a jedným švihnutím sa spraví všetko čo sa roky neurobilo? Buďme radi, že sme ich zvolili a nesklamali nás. Sú aktívni a angažujú sa vo všetkých akciách a sú hnacím motorom v Obecnom zastupiteľstve. Raz som to už písal, ale zopakujem to. Na druhý svet si nič nezoberieme. Každý dostane 2 kubíky zeme a tí, čo sa spopolnia, ani to. Ostane po nás len pomník v pekne ohradenom cintoríne, o ktorý sa nie všetci pričinili. Mňa osobne by mrzelo, že by som mal prežiť svoj život len tak a nič hodnotné nevytvoriť a nezanechať niečo pre budúce generácie. Bohatstvo, peniaze nie sú všetko. Boli, sú aj budú, len my nebudeme. Šťastie sa za peniaze nedá kúpiť. Pre nás starších je darom a šťastím každý nový deň, keď sa ráno zobudíme. Nie je bohatý ten, kto má peniaze, zlato, perly, drahokamy. Bohatý je ten, kto má málo, je spokojný a vie si to vážiť. Najbohatší je ten, kto má zdravie, dobrú rodinu, vychoval slušné deti a má veľa dobrých priateľov.
Vinohradník a slobodný občan Podhorian z Mecheníc
Zoltán Fülöp
PS. Skoro som zabudol. Poprosil by som všetkých občanov, ktorí sú ochotní pomôcť pri dokončení ohrady okolo cintorína, nech sa zúčastnia pri namontovaní pletiva. Potrebujeme viacero šikovných rúk. Brigáda bude hlásená v obecnom rozhlase. Taktiež prosím pani starostku, keď pôjde okolo, nech sa zastaví a opýta sa, či nie sme smädní a či nepotrebujeme vodu, minerálku, alebo pivo. Alebo si to nezaslúžime? Však to robíme pre obec. Víno nemusíte, o to sa ako vždy postarám ja.
