V 60.rokoch v minulého storočia, za socializmu, to mi tí, čo sú skôr narodení dajú za pravdu, že nebolo tomu tak, ako je to teraz, že vojdem do obchodu a kúpim si, čo chcem. Na všetko sa stávalo vo fronte. Fronta nebola len na vojne, ale aj u nás roky po vojne a skoro na všetok tovar. Hlavne pred Vianocami na banány, pomaranče, mandarinky, burské orechy aj na vianočné kapre a nehovoriac na luxusný tovar, ako elektronika, chladničky, neskoršie mrazničky a pod. A aj autá boli na poradovník. Ale existovala v tomto ,,socialistickom raji´´ ešte výnimka. Volalo sa to ,, TUZEX´´. Pred tým DAREX. Síce aj tu sa stávalo vo frontách a nakupovalo sa za valuty ako doláre, marky, šilingy a samozrejme za tuzexové bony. Tie sa väčšinou zaobstarávali od zahraničných študentov, ktorí u nás študovali, alebo tí šťastnejší mali nejakú rodinu v zahraničí, ktorí im sem tam nejaké valuty poslali. Vždycky som závidel tým šťastným, ale hlavne tetuškám pred Tuzexom, ktoré tam postávali a v rukách zvierali ruličky s množstvami bonov. Samozrejme aj veksláci si prišli pri tom na svoje. Bony sa predávali od 4-6 Kčs aj to záviselo od množstva kúpy a dopytu na čiernom trhu. Toto je len pre informáciu, hlavne pre mladšie generácie, aby boli v obraze ako to fungovalo. Rifle alebo džíny uzreli svetlo sveta v tej podobe ako teraz v roku 1853 v Amerike v Californii, kde sa jeho vynálezca Lewi Strauss z Nemecka vysťahoval. Šili sa zo silnej látky modrej farby, ktorá pôvodne bola určená na plachty, aby boli pevnejšie a viac vydržali vrecká sa spevnili s nitmi. Veľkú obľubu získali hlavne u zlatokopov, ako pracovný odev pre odolnosť v tvrdých podmienkach.
Aj u nás sa šili tzv. texasky v 60.rokoch a zo všetkého, ktoré postupne vytláčali rifle – džíny, ktoré k nám pašovali zahraniční študenti z arabským a afrických zemí, ktorí u nás študovali. Neskoršie sa predávali už v spomínanom Tuzexe. Vlastniť v tej dobe originál "rifle" bol sen každého mladého človeka, ale samozrejme aj môj. Ale ako chlapec z dediny som sa nemohol k nim dopátrať a nie ešte ich mať. Prvé informácie som získal až v Prahe, kde sme vystupovali na 3.celoštátnej spartakiáde zo ZDŠ-ky v roku 1965. V kontakte s Pražákmi, kde sme boli ubytovaní, som sa dozvedel, že sa predávajú v tuzexe za 35 bonov. Bol som z toho sklamaný, ale čo sa dalo robiť. Ďalšie informácie som získal, keď som nastúpil na Odborné učilište v Nitre. V našej triede spolužiaci, ako Jano Letko bývalý výborný hokejista za Nitru, Jožko Slíž, terajší poslanec za Nitriansky samosprávny kraj, z vedľajšej triedy v nich chodili do školy. Strašne som im závidel už tie vyšúchané, obnosené, originál super rifle. Od tej doby som na nič nemyslel, len kde zohnať bony a mať svoje vytúžené rifle. Príležitosť sa naskytla až skoro po roku, kedy kamarát Jožko Koritár po ukončení ZDŠ-ky nastúpil na elektrotechnickú priemyslovku v Bratislave. Ako výborný futbalový brankár chytával za ŠK – Bratislavu, Červenú hviezdu, kde mal dobré kontakty zo spomínanými študentmi. Samozrejme už aj on vlastnil superky. Po mojich mnohých prosbách prisľúbil, že zaobstará bony a aj kúpi rifle. Dohodli sme sa na 6Kčs za bon. To bolo v tej dobe dosť drahé, lebo platy sa pohybovali okolo 600-800 Kčs. Ale nevadilo mi to aj, keby bolo za 7 Kčs. Tak som bol zaslepený túžbou ich mať. Nemohol som sa dočkať, kedy to bude. Môj sen sa stal skutočnosťou až po 2-týždňoch čakania. Pamätám si to aj, ako keby to bolo dnes. Bolo to v piatok večer a on sa vracal z Bratislavy z internátu vlakom a zastavil sa v bývalej budove Pošty, ktorí už neexistuje a my sme tam hrávali ping-pong po večeroch. Bolo že to radosti a nevadilo mi, že boli dlhšie a museli sa skrátiť. Na odporúčanie Jožka, ešte som dal mame prišiť na koniec každej sáry polovičku kovového zipsu. Čo tam po tom že mi zips vydral topánky, ale bol som ,,in“, ako sa to dneska hovorí. Lebo v Bratislave sa to tak nosilo. Predviesť sa v nových rifliach sa naskytla ešte tú nedeľu, keď sme ako partia mládencov chodili na ,,čaje“, teraz sa tomu hovorí diskotéka, do PKO v Nitre. Len na moju ľútosť som musel zvesiť originál papierovú visačku, kovboja na spínajúcom sa koni, čo bolo na zadnom vrecku, že to sa tak nenosí. Neskoršie som k rifliam kúpil kožený opasok, vybíjaný nitmi a s veľkou prackou, špicaté čižmy s vysokým podpätkom a zo sponou, ktoré mi moja mama na moju ľútosť spálila v trúbe pri sušení. Druhé rifle som už kúpil v piešťanskom Tuzexe pri obrovskej tlačenici v malom obchode, na ktorý sa moja generácia určite pamätá. Neskoršie som ich hlavne zaobstarával v Maďarsku. Postupom času sa móda menila a sú aj rozličné strihy ako mrkváče, úzke, zvony atď. Môj štýl a vkus sa nemenil. Zostávam verný starej klasike z pred 50.rokov.
Zoltán Fülöp
