Hody bývali v minulosti veľkou udalosťou. Konajú sa na výročie posviacky kostola, alebo na počesť patróna, ktorému je kostol zasvätený. Slúžili na utužovanie kontaktov a boli príležitosťou na stretnutie príbuzných a rodákov. Mechenické hody sa konajú na počesť patrónky Kostola svätej Heleny. Tohtoročné pripadli presne na 18.augusta, kedy v kalendári oslavujú meno Heleny a ešte k tomu na nedeľu. Vždy som tvrdil, že práve tie naše sú najlepšie a som aj presvedčený aj teraz, že je to tak. Prečo? Je leto, je teplo, sú prázdniny, je husacina a hlavne už býva burčiak. Čo ešte viac si môže priať občan našej dediny a hodári? Len deti sú asi tak trochu smutné, lebo sa čochvíľa skončia prázdniny a my, dospelí, vieme, že po hodoch začína pomaly prichádzať jeseň. V hodovom týždni sa všetko upratovalo, čistilo, natieralo. V každej domácnosti ženy, dievky prášili koberce, umývali okná a vypekalo sa. Vyvážal sa neporiadok na smetisko, niektorí natierali brány, ploty, alebo sa vymaľovala izba či priečelie domu. Pred každým domom muselo byť vyzametané, vykosená tráva, nikde nesmel byť kúsok konárika alebo kamienka, veď čo by povedali hodári, ktorí došli na návštevu. My, ako malé deti, sme netrpezlivo čakali na ,,papšajte˝(tak sme volali priestranstvo za kostolom) kedy prídu kolotoče. V každej domácnosti sa vypekalo a nad dedinou sa vznášala omamná vôňa husaciny, kačaciny , ktorá sa miešala s vôňou makových, orechových a tvarohových koláčov s čerstvo napečeným chlebom v peci.
Na druhý deň doobeda pekne vyčistená, vyzametaná, vykosená a nalíčená dedina vítala všetkých obyvateľov a hodárov, ktorí začali prichádzať na nedeľnú svätú omšu. Kostol bol tak preplnený, že tí, čo sa nezmestili, postávali vonku okolo kostola v tieni starých košatých líp. Prišli aj takzvaní ,, ročenkári ´´ ktorých nebolo vidieť v kostole celý rok, len akurát na hody. Po skončení svätej omše pred kostolom už na hodárov čakali ,, cukráši ´´ so svojimi stánkami. Na stoloch mali rozličné cukríky, hračky, čačky, ,,mačkažák˝ (mačka vo vreci) a cukrovú vatu. Bolo nepísanou povinnosťou, hlavne pre babičky, niečo kúpiť vnúčatám. Jedného takého cukráša som si aj zapamätal. Na hlave nosil ,,rádiovku“ a mal veľké hrubé dioptrické okuliare, ako keby mal do rámov vložené odrezané spodky z pivových fliaš. Predával ,,mačkažáky“ a volali sme ho Miškocapko. Ešte sa pamätám na žobráka, ktorý kľačal pred kostolom a modlil sa. Ľudia mu do klobúka hádzali drobné mince. Aj v lete nosil dlhý čierny kabát a veľký čierny klobúk . Volali sme ho Nagykalapó (Naďkalapó -Veľký klobúk), ako deti sme sa ho báli a keď sme niečo vykonali, tak nás rodičia strašili: ,,Zoberie ťa Nagykalapó˝. Ale to som už odbočil. Vrátim sa k nedeľnému obedu, ktorý nesmel chýbať v každom dome. Na úvod gazda nalial domáce, čo sa muselo vypiť na zdravie. Potom nasledovalo hodové bohaté menu: slepačia polievka, varené mäso, pečená hus alebo kačka, ktoré sa zapíjali dobrým vínom a na konci prišli na rad domáce koláče. Po dobrom obede sa hodári v sprievode netrpezlivých detí presunuli ku kolotočom. Vonku znela hudba kolotočárov, ktorí lákali deti aj dospelých na húsenkovú dráhu, hojdačky, reťazový kolotoč a strelnicu. Tu sa stretávali známi i neznámi, ktorí sa odsťahovali do mesta a dlhšiu dobu sa nevideli, pochválili sa deťmi alebo vnukmi a pritom spomínali na mladé časy. Dobrým zvykom bolo na hody hrať doma aj majstrovský futbalový zápas, ktorý sa skončil väčšinou výhrou domáceho týmu, v horšom prípade to skončilo bitkou, keď vyhrali hostia a rozhodca nemal pochopenie, že na hody musí vyhrať domáce mužstvo (potom musel aj on utekať). Aké by to boli hody bez tanečnej zábavy! Tá sa konala síce aj v sobotu, ale to veľké bolo v nedeľu v miestnom kultúrnom dome a za dobrého počasia aj vonku v areáli okolo ,,kulturáku“. Tancovalo sa a spievalo až do rána, kedy posledné unavené páry pomaly opúšťali sálu. Na druhý deň v pondelok boli tzv. hodence, veľa ľudí si bralo dovolenky, lebo sa museli vyspať z dlhotrvajúcej zábavy a nemalého množstva alkoholu. Poobede na futbalovom ihrisku začal ďalší veľký futbalový zápas. Ženatí proti slobodným. Väčšinou sa to skončilo remízou, ale už v priateľskom duchu zapíjané pivom zo suda, ktorý stál uprostred ihriska. Podvečer začali odchádzať aj poslední hostia, rodiny s deťmi. Niekto vlakom, alebo autobusom. Samozrejme, nabalení husacími stehnami, koláčmi a rozličnými dobrotami. Nesmela chýbať zelenina zo záhrady, ovocie a dobrý gazda pribalil aj demižón vína, alebo fľašu domácej slivovice. Až teraz si domáci trocha oddýchnu od vyčerpávajúceho týždňa a s únavou a spokojnosťou, že všetko dobre dopadlo, sa už tešia tešia, kedy znova privítajú rodinu, deti a známych na nasledujúcich hodoch o rok. Toto sú spomienky na moje detstvo a mladosť v 50-tych rokoch minulého storočia a tieto zvyky pretrvávali u nás do konca minulého storočia.
Mechenické hody 2019
Veľa vecí sa zmenilo od môjho detstva. V pamäti ešte stále mám dedinu mojej mladosti. Keď sme pásli kravičky na ešte nezarastenej Hôrke, v potoku za kostolom, plných kŕdľov husí. Všetci sme sa poznali, zdraviť staršieho bolo povinnosťou a jeden druhému pomáhali. Ľudia si vážili pôdu, prírodu, dedičstvo, zvyky a tradície. Toto všetko je minulosť.
Zmena zriadenia z 89 – teho roku zo socialistického centrálneho riadenia všetkého na tržné hospodárstvo a kapitalistický systém nám úplne zmenila život. Každý systém má svoju výhodu. Záleží len na uhle pohľadu, kto a ako sa na to pozerá. Len jedno sa nezmenilo. To, že mechenické hody sú tie najlepšie. Aj teraz deti vedia, že po hodoch je koniec prázdnin a tak isto aj my dospelí vieme, že hodami už čoskoro končí leto. Samozrejme aj teraz sa upratuje, ale každý len na svojom pozemku. Verejné priestranstvá nikoho nezaujímajú. Česť výnimkám. Zametať pred svojím domom ako voľakedy už robia len tí zo staršej generácie. Argument: ,, Veď načo, to nie je moje. Nech sa stará obec.´´ Môj nebohý svokor a jeho sused Tibor báči nejednu metlu zodrali pri zametaní celej ulice. Domáca husacina, kačacina alebo kura, zabudnite. Už také nikto nechová. Veď načo, vraj to sa neoplatí. Nakúpime v hypermarketoch. Keď je akcia a dobrá cena, tak rýchlo, aby sa ušlo. Pôvod chovu nikoho nezaujíma. Že sú prepchaté anabolikami, steroidmi a antibiotikami, nikto nerieši. Nehovoriac o tom, že boli už najmenej päťkrát rozmrazené a znova zmrazené, prebalené aby sa to minulo v akcii. Koláče, sladkosti pekne zabalené, plné E-čok s trvanlivosťou niekoľko mesiacov sa nakupujú tiež v obchodoch. Do kostola na hody už ani domáci nechodia, býva poloprázdny. Ako povedal môj otec: ,,Za dvadsať rokov tam bude múzeum.˝ Ani cukráši už nestoja pred kostolom ako voľakedy. Nedeľný obed je síce bohatý, ale nie pri každom stole sú pozvaní hodári. Obed je len v úzkom rodinnom kruhu. Rodinné väzby už tak nepokračujú ako voľakedy. Mladá generácia pomaly ani vlastných bratrancov a sesternice nepozná. Poobede sa už ani po dedine nekorzujú ľudia a deti ku kolotočom. K akým? Chýba sviatočná atmosféra hodov, chýba hlasitá hudba. Ticho sa znáša nad dedinou ako na funuse. Deti zostali smutné pre chýbajúce kolotoče, možno ako náhrada a náplasť stačilo im tak málo ako nafúkaný šmýkací hrad. Môže ich tešiť akurát to, že ušetrili nijaké eurá, ktoré dostali od rodičov. Veď vyhodiť 3, 4 , 5 eur za jednu jazdu si nie každý môže dovoliť. Voľakedy dvadsať korún stačilo, lebo všetko bolo prevažne za 1 Kčs. Teraz je málo aj 100 € t.j. približne 3 000 Sk (to je porovnanie pre mladých). Hodový futbalový zápas nemá kto hrať, lebo sa súťažne nehrá a mládež je aj tak väčšinou pri počítačoch. Ešte je šťastie, že Alternatíva zorganizovala zápas ženatí a slobodní aj s diskotékou pod stanom na ihrisku. Inak by sme ani nevedeli, že sú hody. Keby nebolo poslancov zo Štvorky, tak nemáme vykosené ani verejné priestranstvá, ako brehy potokov, kanálov a pod železným mostom. Spolok vinohradníkov v spolupráci s niekoľkými seniormi, vykosili cintoríny, okolo prameňa Felsőkút a upravili prejazd pre autá pod mostom. Všetkým, ktorí sa akokoľvek v niečom pričinili o čistotu a vydarený priebeh hodov, patrí vďaka. Cez našu obec prechádzajú turisti a ľudia, ktorí chodia po vodu, vinohradníci do vinohradov. Vidiac starostlivosť o čistotu povedia: ,, Závidím vám túto tichú, malebnú dedinku a okolitú prírodu.´´
Vinohradník a slobodný občan Podhoran z Mecheníc
Zoltán Fülöp.
